Všetci vieme, čo je únava. A všetci, hlavne teraz v letnom dovolenkovom období, túžime po oddychu, plánujeme dovolenky, kde by sme mohli občerstviť svoje stratené sily. Vieme, že oddych, dovolenka, sa môže považovať za Boží príkaz, aby sme nezabíjali svoje telo a dušu predčasným vyčerpaním, ale sa o ne starali a chránili ich pre službu iným podľa Božieho plánu.
Výstižným príkladom je prorok Eliáš. Je na konci svojich telesných i duševných síl. Prežil obdivuhodný zápas so slabošským kráľom Achabom a s diabolsky zlomyseľnou kráľovnou Jezábel, ktorá vydala na neho zatykač a trest smrti. Utekal pred ňou a úplne vyčerpaný na púšti padol na zem a od únavy tela i ducha túžil zomrieť. Už mal toho dosť. Nie som lepší ako moji otcovia. Aj oni skončili, prečo nie aj ja? Je zaujímavé, že nedávno prežil obdivuhodný zápas viery, Boh zázračne potvrdzoval jeho slová a ukázal svoju Božskú silu. Kde sa podel ten Boží bojovník? Aj na veľkom prorokovi Eliášovi vidíme, že sme len ľudia a môžeme sa vyčerpať, dnes povieme vyhorieť, znechutiť sa a mať chuť sa vzdať, nechať svoje poslanie a doterajšiu cestu viery.
Ale Boh nám v tejto Eliášovej kríze ukazuje niečo oveľa väčšie. Boh je verný a nikdy neopúšťa svojich. Dokonca povie Apoštol, aj keď sme my neverní, On ostáva verný, lebo nemôže ísť sám proti sebe, proti svojmu vyvoleniu, svojej láske, ktorú predstavujeme aj my. Preto svojim priateľom vždy pošle anjela pomoci a nikdy nás nedovolí skúšať nad naše sily, vždy ukáže východisko a dá potrebnú pomocnú milosť. Dôležité je len nezradiť, nemať zlé, neúprimné, dvojtvárne srdce. Eliáš bol na dne, ale bol úprimný a úprimnému Boh vždy dá svoju milosť. Boh Eliáša neodsudzuje, chápe ho, dopraje mu oddych, pokrm, spánok. A povie mu posilni sa, lebo máš pred sebou ešte dlhú cestu, ešte mám s tebou veľké plány. Ty si chcel skončiť, ale ja tvoj Boh hovorím: Kráčaj ďalej. Nie vo svojej, ale v mojej sile. Vedie ho najprv do ticha vrchu Horeb na duchovné cvičenia, aby nanovo premyslel a pochopil Božie cesty, pocítil vánok Svätého Ducha, Božiu silu ale aj nežnosť a dostal nové poslanie.
Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás občerstvím a posilním, hovorí Ježiš a dáva nám chlieb z neba, svoje Telo a Krv. A to je viac ako droga ako tráva ako fajka, to je fakt sila, ktorá slabých robí silnými, unavených občerstvuje, stavia na nohy a posilňuje ďalej kráčať, znechuteným dáva nádej, zlomených vyrovnáva, smutným prináša úsmev, vystresovaným pokoj. Preto nemôže byť dobrá dovolenka, bez tohto Chleba z neba, bez Ježiša. Vychutnajme si aj v dovolenkovom čase to – byť v kľude s Ježišom, prijať ho, vnímať, nasávať jeho Život, Pokoj, Lásku, Dobro a Radosť. Cíťme sa ako v horách po ťažšej etape túry, pri studničke v tieni, s novou chuťou pokračovať.
Bl. Giorgio Frassatti, patrón mladých, miloval hory, chudobných, priateľov, robil veľa skrytých skutkov lásky, ale celá jeho mladícka radosť zo života pramenila zo stretnutia s Ježišom, z dôverného vzťahu k nemu, z častých rozhovoroch lásky, ktoré neboli limitované časom. Akoby už teraz telesnými očami videl neviditeľného Boha. Večer, keď boli v horách na chate, keď to bolo možné zhromaždil priateľov pod žiariacim svetlom hviezd, aby potichu rozjímali nad Božou krásou alebo sa pomodlili ruženec. Ráno vždy budil ostatných. Oni reptali prečo ich budí, ale on so smiechom odpovedal: Veď sme sa včera dohodli, že pôjdeme na sv. omšu. Keď druhí prichádzali do kaplnky, Pier Giorgio bol už pri oltári, usmievavý a sústredený na rozhovor s Pánom. Priatelia pozorovali jeho spôsob kľačania, jeho miništrovanie pri oltári, jeho sväté prijímanie, a mali pocit, že vidia nového človeka. Potom sa vydávali na strmé skaly a snehové pláne, kde znel radostný a vybuchujúci Pierov smiech ako vždy. Keď sa vracal na chatu, postavil lyže hneď vedľa dverí do kaplnky a ponáhľal sa pred svätostánok. Keď mu nejaký kňaz prejavil obdiv jednoducho odpovedal: Ale veď dobre viete, že trochu dobra sa dá urobiť kdekoľvek.
Bratia a sestry neuverme svojej únave, urobiť trocha dobra sa dá vždy...