27. nedeľa v Cezročnom období rok „B“

Úsmevne sa hovorí, drahí bratia a sestry, že Adam sa dostal na stretnutie s Bohom a pýtal sa na Evu: „Prečo si stvoril ženu tak peknú?“ Pán Boh mu odpovedá: „Aby si ju mal rád.“ Muž chvíľku premýšľa a ďalej sa opýtal: „Ale prečo mi niekedy príde byť taká nerozvážna?“ Boh hovorí: „To preto, aby ona mala rada teba!“

Bratia a sestry, Boh chce, aby bol človek šťastný a preto človeka stvoril ako muža a ženu.

Pozerajúc na svoje dielo hovorí: „Nie je dobré byť človeku samotnému, utvorím mu pomoc jemu podobnú.“ Boh chcel muža a ženu v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby, no tiež v ich špecifickosti muža a ženy: aj keď majú muž a žena rovnakú dôstojnosť a spoločnú zodpovednosť, sú odlíšení a tak rozdielni. Mužskosť a ženskosť sú dva spôsoby ľudského bytia. Pán Boh utvoril ženu, keď Adam spal, takže pri stvorení Evy mal zvrchovanú iniciatívu sám Boh, práve tak ako v prípade Adama. Človek Adam je označený mužom až po stvorení ženy. Písmo teda neučí to, že muž bol prvý stvorený a žena až potom. Lebo samota Adama sa týka človeka ako takého, tak muža ako aj ženy, a následne muž i žena je pre toho druhého pomocníkmi. Manželstvo nie je ľudský vynález ale Božská inštitúcia. („Konečne toto je kosť z mojich kostí a telo z môjho tela“, zvolá Adam pri prvom stretnutí s Evou. Kosť predstavuje ľudské bytie vnútri a telo zas značí človeka prejavujúceho sa navonok. Teda muž a žena majú niečo spoločné – niečo vonkajšie to jest telesné, ale i vnútorné to jest duševné. Rebro, ktoré vzal Boh Adamovi, aby stvoril Evu, je kosťou od srdca, v tomto biblickom vyjadrení môžeme vidieť vzájomnú blízkosť muža a ženy.) Napokon človek je charakterizovaný tým, že je stvorený na Boží obraz. Človek patrí k Božiemu obrazu nielen individuálne vo svojom vlastnom človečenstve, ale ešte viac ako spoločenstvo osôb – muža a ženy v manželstve – lebo od začiatku odráža nielen samé Bytie, ktoré vládne svetom, ale tiež – a to existencionálne – obraz nevyjadriteľného Božského spoločenstva Osôb.

Ako sme videli, drahí bratia a sestry, Biblia ukazuje manželstvo ako niečo úžasne krásne; prvý človek bol dielom veľmi dobrým. Hriech proti Bohu však narušil aj vzťah ľudí navzájom. Dedičný hriech priniesol radikálnu zmenu prežívania nahoty: prežívajú skúsenosť strachu vo vzťahu k „druhému ja“; tento obranný postoj, stud, ich vlastne chráni. Od prvého hriechu si ľudia ubližujú, láska je zdeformovaná a mnohé manželstvá sú nešťastné. V Starom zákone Mojžiš urobil ústupok a za určitých okolností povoliť rozlúčiť manželstvo. No Pán Ježiš, ho urobil dokonalým cez utrpenie, vykúpil aj manželskú lásku: učí žiť krásnu lásku a dáva silu mať opravdivo rád.

Akým potešením je na zlatej svadbe počuť: „Keby som sa znova ženil, opäť by som si len teba vzal.“ Kresťanskí manželia sú povolaní byť svedkami vernosti nášho Pána voči nám cez jednotu a nerozlučiteľnosť ich zväzku, naznačeného prsteňmi, ktoré ako kruh nemajú konca. Sme svedkami Boha, lebo keď sa milujeme navzájom, Boh je v nás a jeho láska k nám dosahuje dokonalosť.