Keď sa vydávame na nejakú cestu, keď začíname nejakú novú etapu v našom živote, jednoducho vlastne vždy, keď pozeráme do budúcnosti, máme v sebe nejaké predstavy, očakávania. Je pravda, že niekto, zrejme sklamaný mnohými nenaplnenými očakávaniami, možno povie, že už nič neočakáva od budúcnosti, už nemá nijaké predstavy... ale v podstate aj to je nejaká predstava – nečakať nič nové...
Aj apoštoli si predstavovali svoju budúcnosť s Majstrom tak trochu po svojom. Počúvame to v dnešnom evanjeliu. Namiesto prijatia kríža, učeníci sa hádajú o popredné miesta v Božom kráľovstve. Neskôr, keď Ježiš jasne začne hovoriť o utrpení, sv. Peter chce zakročiť rázne proti...
Z Ježišovej odpovede učeníkom možno vycítiť veľkú trpezlivosť, ale aj neochvejnú vernosť Otcovej ceste. Necháva učeníkov čiastočne aj v ich predstavách, ale postupne ich konfrontuje s pravdou. Áno, budú piť kalich, ale aký, čím naplnený – to ešte uvidia...
Netreba sa báť hovoriť Bohu o svojich predstavách a snoch, aj keď sú niekedy také prízemné, že to možno aj my tak cítime. Ak sme ochotní aj vypočuť a prijať Pánov pohľad a jeho odpoveď, netreba sa báť.
Aj tak veľakrát sa nakoniec realita našej životnej cesty úplne odlíši od tej, čo sme očakávali. A tam nás vychováva Božia ruka.
To že nám Boh hneď neodkrýva, čo nás čaká v budúcnosti, má ešte jeden osobitný dôvod. A tým je problém zla a utrpenia, ktoré nás postretne.
Zamyslime sa už nad tým úsekom života, ktorý máme za sebou. Ak by sme pred napr. 20 rokmi vedeli, čo všetko nás v živote čaká, možno by sme prestali mať chuť žiť. Ježiš to vie, preto nám to všetko neodhaľuje, ale kráča s nami. Ba niekedy nás aj zázračne posilní.
Pán dopustí utrpenie, ale neopustí. V prvom čítaní počúvame, že Boh dovolí zdrviť svojho služobníka bolesťou. Ale ostáva pri ňom, ba cez to všetko mu ukazuje svetlo nádeje.
Keď si zhrnieme životnú cestu Božích služobníkov, z ktorých niektorí sú nám kladení v Cirkvi za vzory, niekedy sa nám až zatají dych. Ako dokázali toto všetko vytrpieť!? Pán dovolil zdrviť ich bolesťou, ale neopustil ich. Toto utrpenie ich postupne očisťovalo od príliš jednostranných predstáv o živote, o Božom kráľovstve a robilo ich pokornými.
Svätý Otec František v novom dokumente o povolaní ku svätosti „Gaudete et exultate“ to takto opisuje:
Pokora sa môže zakoreniť v srdci len cez pokorenia. Bez nich niet pokory ani svätosti. Ak nie si schopný vydržať a obetovať nijaké poníženia, nie si pokorný a nie si na ceste svätosti. Svätosť, ktorú Boh darúva svojej Cirkvi, prichádza skrze pokorenie jeho Syna: toto je cesta... Nehovorím, že utrpenie je niečo príjemné, pretože to by bol masochizmus, ale že tu ide o cestu nasledovania Ježiša a rast v jednote s ním. To nie je prirodzene pochopiteľné a svet sa takému návrhu vysmieva. Je to milosť, o ktorú potrebujeme prosiť: „Pane, keď prídu poníženia, pomôž mi cítiť, že som za tebou, na tvojej ceste.“ (b. 118 a 120)
Kňaz Alfonz Paulen bol jeden zo spolupracovníkov blahoslaveného Titusa Zemana. Keď po nevydarenom úteku za hranice zatkli Titusovu skupinu, pri násilnom vypočúvaní bolo prezradené aj meno tohto šenkvického farára. Nasledovalo zatknutie, väznenie. Do väznice ich dali najprv každého kňaza spolu s nejakým vrahom, aby aj tam nemali pokoja. Keď však pod vplyvom príkladu týchto hrdinov viery, nádeje a lásky sa aj tvrdí kriminálnici začali spovedať, zmenili taktiku. Opäť ich dali spolu do väzenia. Raz bol Alfonz na samotke. Od detstva mal zdravotné problémy s obličkou, ktoré v chladom a vlhkom prostredí prerástli do záchvatu. Kričal od bolesti, búchal na dvere. Po dlhom čase prišla stráž. Keď zistili jeho stav, len zmenili zaradenie, dali ho do cely s don Titusom a ešte ďalším kňazom. Bolesti neprestávali. Stráž však asi vedome nechala chorého v trápení. Nakoniec sa don Titusovi podarilo presvedčiť stráž, že jeho spolubrat potrebuje lekársku pomoc. Otvorili celu a Titus niesol v náručí trpiaceho kňaza Paulena, ktorý ho takto počas cesty na ošetrovňu poprosil o spoveď a ešte o jeden dar. Už dlhšie túžil tento diecézny kňaz zasvätiť sa Bohu. Najprv to mali byť iné rehole, ale teraz, keď cítil koniec života, poprosil svojho bývalého kaplána, saleziána Titusa, o možnosť zložiť sľuby do jeho rúk. Zrejme neboli dodržané všetky právne podmienky, ale Boh na to pozeral asi inakšie. Kňaza Alfonza Paulena naložili vo veľkých bolestiach do sanitky. Namiesto rýchlej jazdy do nemocnice sa sanitka motala niekoľko hodín po moravských cestách. Tam, v sanitke tento hrdinský kňaz dokonal svoju púť.
Vypil kalich utrpenia, Pán dovolil skúšať ho utrpením.
Ktovie, ako si predstavoval don Paulen svoj kňazský život. Ktovie, od akých predstáv ho Boh postupne očisťoval.
Nebojme sa predkladať Bohu svoje predstavy, sny, plány, túžby. Ale s dôveru prijmime aj túto očisťovaciu kúru prijatím kalicha utrpenia a poníženia, ktorú každý z nás potrebuje.