V spomienkach si dosť často spomeniem na príklad veľmi dobrého kňaza – saleziána Dona Alojza Masného, uja Lojzka. On vo svojich príhovoroch a pri ťažkostiach, ktoré prežíval hovoril: Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, vtedy sa radujte a jasajte lebo máte hojnú odmenu v nebi.
Fulgencius z Ruspe hovorí ohľadom liturgického sviatku sv. Štefana a jeho súvisu s tajomstvom Krista toto: Včera sme oslávili narodenie nášho večného Kráľa v čase, dnes oslavujeme víťazné umučenie jeho vojaka... Včera náš kráľ vyšiel z panenského lona oblečený v rúchu ľudského tela a milostivo navštívil svet, dnes jeho vojak vyšiel zo stánku tela a ako víťaz odišiel do neba. Štefanovo odsúdenie a jeho smrť vykazujú veľkú podobnosť s odsúdením a smrťou Ježiša Krista. Ako zomrel Učiteľ, tak zomiera i jeho učeník. Obe správy hovoria okrem ďalších podobností o Synovi človeka po pravici Božej. Obe obsahujú prosbu o odpustenie. Obe postavy odovzdávajú svojho ducha.
Štefanov príbeh tak, ako ostatné príbehy mučeníkov privádzajú kresťanov ku Kristovi. V príbehu o Štefanovi sa hovorí, ako má kresťan chápať sám seba. Božia láska uschopňuje človeka, aby dokázal svedčiť o Božom slove svojím životom a aby dokázal konať podivuhodné činy pre spásu ľudí. A neodplácať zlo zlom. I keď podstupuje bezprávie a násilie, modlí sa spolu s Kristom za svojich prenasledovateľov. Kameňovanie sa konalo mimo mesta a podľa Lukášovho podania to bola zvyčajná smrť prorokov. Scéna so Štefanom je v širšom slova zmysle obrazom osudu každého hlásateľa Božieho slova.
Štefanova smrť však nie je nešťastným koncom, pretože jeden z prizerajúcich sa je Šavol, ktorý bude v Štefanovej misii pokračovať. Štefan vo svojej reči robí relektúru dejín vyvoleného národa a poukazuje na spásonosnú činnosť Boha v prospech ľudí. Teologické pochopenie dejín je kľúčom k pochopeniu posolstva a osoby Ježiša Krista.
Spor Štefana so Židmi je vlastne sporom o Božie spásne jednanie v dejinách. Štefan bol ustanovený za diakona pretože bol mužom viery a naplnený Duchom Svätým. Vystupujú tu dve skupiny židov a to helenisti a hebreji. Helenisti teda boli židia, ktorí sa zdržiavali mimo Palestíny a hovorili gréckou rečou. Teraz sa však už nachádzali v Jeruzaleme. V náboženskom ohľade boli liberálnejší. Židia z diaspóry teda prichádzali do Jeruzalema na istý čas a mali tam svoje synagógy. Aj libertínci boli potomkovia Židov, ktorých asi Pompejus roku 63 pred Kristom odvliekol do Ríma a neskôr, keď sa dostali na slobodu, tak sa vrátili do Palestíny. Hebreji potom boli domáci Jeruzalemčania, ktorí z kraja neodišli.
Štefana teda nechcú pochopiť prevažne helenisti, ktorí prišli z Alexandrie, Cilície a Ázie. Bol to ozaj ranný začiatok kresťanstva s krstom v mene Ježiša Krista a lámaním chleba po domoch v prvý deň týždňa, kde mohli byť len pokrstení. Štefan je teda prvým mučeníkom.