Otec a učiteľ mládeže
Nie preto, je tu medzi našimi patrónmi že ja som salezián hovoril don Beňo.
Alebo, že vyznávame špiritualitu svätého Františka Saleského, ktorého si zobral don Bosco za patróna a priblížil nám ho.
Svätého Jána Bosca chceli vyhlásiť za učiteľa Cirkvi, zbierali materiály, ale niekto namietol - veď on nemá svoju špiritualitu. Prevzal špiritualitu Františkovu.
Z pokory a z vypočítavosti. Teda preto, že pre neho lepšej niet.
Sv. Jána Pavol II. mu udelil titul v Cirkvi, otec a učiteľ mládeže.
A vtedy, keď myslíme a spomíname na svätého Jána Bosca, myslíme na deti z našich rodín, na mládež, na ktorúkoľvek, ktorá nám príde do cesty či vo farskej alebo inej pastorácii.
Mnohí krásne začali, sľubne pokračovali, mnoho prekážok zdolali, a predsa neboli odmenení palmou víťazstva... Nevedeli chcieť až do konca. Ich dobrej vôli chýbala vytrvalosť.
Písmo nás upozorňuje, že len ten bude korunovaný, kto vytrvá až do konca...
Nezabudnime na to, keď sa nám zažiada odpočinúť si na vydobytých vavrínoch.
Zem nie je miestom nášho oddychu;
odpočívať budeme až v nebi
opakoval Ján Bosco.
Kým sme tu, stále vpred! Jedine tak budeme môcť pred posledným výdychom zvolať radostne s poslom z Maratónu: Zvíťazili sme! – a prijať na čelo veniec večnej slávy.
Ak chceme nebo, učme sa denne pľuvať si do dlaní, denne znova začínať; učme sa umeniu svätých, ktorí vedeli práve vtedy najsilnejšie chcieť, keď sa im nechcelo...
Titul kresťanského hrdinu a svätca sa v časoch cisárskeho Ríma získaval prevažne v žalároch a v arénach. Bola taká doba. Neskoršie bolo treba preň ísť do samoty Egyptskej púšte. V stredoveku sa toto vyznamenanie udeľovalo tým, čo sa statočne stavali na obranu Cirkvi proti neveriacim... A potom ho získavali cirkevní učitelia, čo rozsiahlymi traktátmi bránili Kristovo kráľovstvo proti vnútorným nepriateľom...
A keď na konci minulého storočia umieral moderný svätec Bosco, jeho posledné slová boli:
Lavoro. – Práca, práca, práca...
Týmito slovami vyznačil cestu ku kresťanskej dokonalosti, ku svätosti.
Aj keď s neumenšenou úctou hľadíme dnes na mužov a ženy s mučeníckou palmou, na kajúcnikov, na rytierskych bojovníkov a učených obrancov Cirkvi, predsa s celkom zvláštnou úľubou si pred oči staviame robotníka s vyhrnutými rukávmi – podobného tomu Nazaretskému. Muža stálej činnosti, unaveného, zaprášeného, spoteného, ale pritom vždy vyrovnaného a usmiateho.
Je taký čas.
Nikto nemôže dať, čo nemá.
Mnoho prijímame, aby sme mohli mnoho dávať a byť veľmi užitočnými členmi ľudského celku. Veď mnoho je tých, čo mnoho potrebujú, a málo tých, čo potrebujú málo...
Keď dávame, dávajme rozumne. Duchovné veci tak, ako dáva nádrž – zo svojho prebytku. Len to, čo pretečie cez okraj. Hmotné dobrá dávajme tak, ako dáva potrubie – tak, aby sa nič nezhromažďovalo a nezastavovalo u nás.
Keď ide o duchovné hodnoty, treba sa nám úzkostlivo starať o svoju plnosť, aby – ako hovorí Pavol – "kým iným kážem, nebol som sám zavrhnutý". Keď ide o hmotné prostriedky, treba zas dbať o svoju prázdnosť (chudobu) ako Don Bosco, ktorý keď umieral, kázal vytriasť z kabáta úbohých pár šestákov. Odchádzal z tohto sveta bez haliera, hoci jeho rukami prechádzali v živote milióny.
Ako to robím ja? – Nie som nádržou tam, kde by som mal byť potrubím? Alebo som vôbec niečím z oboch? Mám vôbec nejakú tendenciu dávať a robiť iných šťastnými?
Egoizmus a kresťanstvo sa vylučujú.