Keď koncom 19. storočia položili podmorský kábel, ktorý spojil nový svet so starým – Ameriku s Európou, prvé slová, ktoré sa po ňom preniesli z jedného brehu mora na druhý, boli: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“
Boli to tie isté vety, ktorými v betlehemskej noci pozdravili anjeli ľudí, keď bolo prvý raz nadviazané pevné spojenie medzi zemou a nebom – keď bol Ježiš položený ako spojovací kábel medzi Bohom a nami, aby sme sa v ňom a skrze neho mohli dorozumievať s Otcom, ktorého máme na nebesiach.
Budeme chvíľku uvažovať nad týmito krátkymi vetami a zamyslíme sa najprv nad pokojom na zemi.
Kto by si prial vojnu a vyvolával by ju, toho by sme museli označiť menom vojnový štváč a posadiť ho za mreže.
A kto by si prial pokoj, ale nechcel by konať to, čo si jeho zachovanie vyžaduje, patril by do ústavu psychicky postihnutých.
Kto chce pokoj a koná všetko, čo je treba pre jeho udržanie v štáte, v obci i v rodine, je jeden z tých, o ktorých spievali anjeli – je človek s dobrou vôľou.
A my ku ktorým patríme?
Do kriminálu možno nikto z nás.
Ale do ústavu psychicky postihnutých...?
No, lepšie bude zmeniť tento tón.
Hovorme trošku inak.
Takto: Mnohí z nás by chceli, aby sa splnila druhá časť betlehemského hesla bez prvej. Chceli by mať vo svete pokoj bez toho, aby sa vzdávala Bohu sláva.
To nejde.
Chcieť pokoj na kontinente, v štáte, v obci i v rodine, ale vytláčať pritom Boha už z posledných kútov verejného i súkromného života... je nezmyselné protirečenie.
„Non est pax impiis,...“ (Iz 57, 21) – Niet pokoja pre bezbožných,... – hovorí Písmo.
To, čo vyjadroval anjelský spev nad ožiareným Betlehemom vetou: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle,“ je poriadok, ktorý nemožno v žiadnom prípade meniť.
Nuž, ako vzdať Bohu slávu, aby sme získali pokoj?
Tlieskaním alebo volaním: „Nech žije!“?
Nie, tým by nepribudlo vo svete pokoja.
Žiada sa viac.
Hovorievame, že vydarený syn je otcovou slávou.
A ak to platí v úzkom rodinnom kruhu, tým viac to platí v najširšom spoločenskom rozmere.
Ak budeme vydarenými deťmi nebeského Otca, ak si ho budeme ctiť a milovať zachovávaním jeho príkazov – najmä príkazu o vzájomnej láske a odpúšťaní, vtedy môžeme čakať, že z tejto prikázanej a zachovanej lásky človeka k človeku zrodí sa razom i Božia sláva i pokoj medzi ľuďmi na zemi.
Toto je zmysel a význam dvoch krátkych viet, ktoré vyspievali v onej pamätnej noci anjeli nad Betlehemom.
A záver nášho krátkeho uvažovania nad nimi môže byť aj takýto:
Nechcieť a nedopriať pokoj je zločin.
Chcieť pokoj bez Boha je bláznovstvo.
Chcieť pokoj zo zachovania Božích príkazov – najmä príkazu lásky – to je opravdivá múdrosť a jediná pevná záruka nášho šťastia.