Keď Herodes zbadal, že ho oklamali tí, ktorých chcel oklamať on, musel priznať, že je niekto od neho múdrejší.
A vtedy sa vo svojom hneve rozhodol zdôrazniť to, čo mu z kráľovských možností ešte zostalo. Rozhodol sa použiť svoju brachiálnu moc a povraždiť všetkých, medzi ktorých podľa času svojho narodenia patril aj jeho možný kráľovský konkurent. Tým však potvrdil, že ani táto jeho kráľovská možnosť nie je celkom istá. Veď čo spravil, spravil zo strachu, že neobstojí pred svojím ľudom v súťaži s novonarodeným kráľom, čo mohol vyčítať aj z návštevy troch východných mudrcov.
Škoda, že sa hlbšie nezaujímal o Písmo, z ktorého sa dozvedel len to, kde a kedy sa má narodiť jeho možný nástupca.
Božie slovo a tí, ktorí sa oň opierali, boli by mu povedali: Quid times, Herodes; non eripit mortalia, qui regna dat caelestia. – Čo sa bojíš, Herodes; neuchvacuje pozemské kráľovstvá ten, ktorý ponúka nebeské...
–
Herodesova hlúposť splodila násilie a násilie potom ďalšiu hlúposť, keď v strachu o svoju moc dal pozabíjať jej budúcich obrancov.
–
Vo svojej panovníckej múdrosti a moci padal celý život zo stupňa na stupeň, ba ešte aj po smrti – vo svojom potomstve...
Tak ako všetci tí, čo sa nejako postavili proti Kráľovi vekov.

Dal povraždiť všetkých betlehemských chlapcov, ktorí sa podobali Ježišovi Kristovi aspoň miestom a časom svojho narodenia.
A to bolo prvé avízo, že raz bude trpieť každý, kto sa mu bude v niečom podobať.
–
Ako strašne veľa je dnes takýchto malých mučeníkov!
Najviac medzi tými, čo sa ešte ani nenarodili.
My ideme ďalej v Herodesovej hlúposti, zabíjame nenarodených.
A príčina?
Veľmi známa: málo mučeníkov je medzi nami – dospelými.

Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet (Jer 31, 15).
To bolo vtedy... Ako inak je to dnes!
Mnohé z jej pokolenia samy ponúkajú vražedným Herodesom svoje deti a potom sa tešia, že ich už niet...