Ozveny otcových slov

Vyberáme niekoľko výrokov človeka – svätca. Sú to skratky Don Boscovho pozorovania psychologického, pedagogického a asketického.
Vybrané sú z jeho 20-zväzkového talianského životopisu. Ku každému výroku je pripojené relatívne vysvetlenie – akási ozvena, ktorú v nás vyvolalo slovo tohto moderného giganta kresťanskej lásky. Ak bude niekde ozvena slabá, tam nebude na vine ten, kto volá,
ale prostredie, v ktorom jeho hlas zaniká.

"Pre konanie dobra treba trošku odvahy."

Aj malé dobro má veľké prekážky. A konať ho, to znamená byť medzi ľuďmi výnimkou, to znamená stáť tu niekedy ako výčitka, a preto i ako predmet posmechu, nezriedka i ako predmet nenávisti. To znamená stretať sa s ťažkosťami, s nezdarom i s nevďakom.
Nuž a na to treba odvahy, trošku chlapskej smelosti, aspoň toľko, ako keď treba skočiť do studenej vody.

"Vykonáme veľké veci, ak budeme verne nasledovať svoje povolanie."

Neplytvaj energiou stálym prebehovaním a začínaním vždy na novom mieste, na novom pôsobisku, v novom povolaní. Aj na tom mieste, kde stojíš, je zlato. Len treba ísť vytrvalo a trpezlivo do hĺbky. Všetci sme pozvaní k veľkosti a všetci za cenu húževnatej vytrvalosti vo svojom povolaní.

"Diabol má všade svojich sluhov."

Je to konštatovanie, ktoré nás straší. Nikdy a nikde nie si bezpečný. Nevieš, z koho a z čoho vyjde pokušenie, kto a čo sa ti môže stať príležitosťou k pádu. Diabol má všade svojich sluhov. Nemohol by ich mať aj Kristus? Nie je to hanba, že satan rozkazuje toľkým a Kristus má tak málo verných? Ako sa bude večný Kráľ raz dívať na tých, čo stáli záhaľčivo, keď bolo treba brániť a útočiť?

"Kto odkladá do zásoby pre budúce potreby peniaz, zatvára cestu Božej prozreteľnosti."

Prítomné hmotné prostriedky sú na to, aby sa nimi uspokojovali prítomné potreby vlastné i cudzie, a nie aby sa ukladali pre prípadné potreby budúce. Neviem, ako sa kresťan môže dívať súčasne na svoje uložené peniaze a na prítomnú biedu blížneho a neviem, ako môže prosiť v Otčenáši – chlieb náš – keď ho chce len pre seba a – daj nám dnes – keď ho chce odložiť na zajtra. Každý zbytočne uložený majetok je prejav nedôvery v slovo Boha, hovoriaceho: "Vie Otec, čo nám treba." Ak nám Boh dáva, to preto, aby sme mohli aj my dať. A ak nám dáva mnoho, to nie aby sme mohli mať mnoho, ale aby sme mohli mnoho dať. A kto chce mnoho mať, nech sa nediví, keď sa raz pred ním zavrie štedrá Božia dlaň, aby sa zmenila v trestajúcu tvrdú päsť.
Beda vám, boháči!

"Mojim filozofickým systémom je vyznávať katolícku náuku a sledovať každý pokyn, každú radu a túžbu Najvyššieho Kňaza."

Je pekné špekulovať, byť mysliteľom, mať svoj osobný filozofický systém, ale špatné je počuť, že sme sa tu alebo tam pomýlili. Mnoho už bolo v Cirkvi takých, čo sa vytrhli Otcovi z ruky, aby si voľne pobehovali okolo cesty, čo vo svojej voľnosti zablúdili a stratili sa. Istejšie je dať sa pokojne viesť Otcovi, ktorý pozná cestu a je obdarený neomylnosťou. Je sladké vedomie môcť si povedať: myslím samostatne; ale sladšie je priznať sa: za mňa myslí ten, ktorý je neomylný.
"Preto", – hovorí Don Bosco, – "ja nefilozofujem, je poslúcham; alebo ak to chcete mať, je filozofujem tým, že poslúcham."

"Ak chceme, aby svet o nás rozprával, staňme sa svätými."

Ak chceš byť už ozaj slávnym a spomínaným, staň sa svätým. Ale keď sa chceš stať svätým, musíš túžiť po tom, aby si bol od ľudí zabudnutým. Z toho teda vychádza takýto čudný uzáver: ak chceš byť spomínaným, snaž sa byť zabudnutým. Po smrti dostaneš v hojnej miere všetko, čo si v živote odoprieš.

"Náhlite sa konať dobré skutky, aby vám nechýbal čas a neboli ste oklamaní."

Zvykli sme odkladať dobré skutky na zajtra, na potom, a keď sa ich nahromadí mnoho, prídeme na to, že sa to všetko nedá zvládnuť, že je to nemožnosť. A vtedy si pre uspokojenie svedomia zarecitujeme s moralistami: Ad imposibilia nemo tenetur. Hľa, Guliver, ktorého sputnali piadimužíci.

"Radšej nežiť, ako zhrešiť."

Radšej smrť tela, ako smrť duše. Keby sme ináč mysleli, hovorili a konali, prevracali by sme poriadok hodnôt. Duša je viac ako telo. Keď už niečo má umrieť, nech umrie telo – to, čo je menej.

Stránky