Niekto povie: „Mám ťažký život. Nie som moc šťastný.“ Iný povie: „Hoci mám ťažký život, som veľmi šťastný.“ Obaja majú ťažkosti, ale ako rozdielne to prežívajú. Prečo? Ten druhý musí mať ešte niečo navyše, čo ho robí šťastným. A musí to byť silnejšie a vzácnejšie ako všetky ťažkosti a bolesti sveta.
Sv. Pavol má výstižný spôsob prirovnania.
Počuli sme, že každý pokrstený si oblieka Krista. Čo by to malo znamenať?
Zmenu vonkajšieho vzhľadu, ako keď si oblečieme iný kabát?
Pomôže nám, keď si uvedomíme, že Galaťanov, ktorým Pavol toto písal, nútili židokresťania dodržiavať tradičné židovské predpisy.
Viete, že každý z nás tu prítomných, čo sa týka našej minulosti, iste máme v pamäti osobitne živé spomienky na presné skutočnosti.
Pozorovaním prírody a života nadobúdame skúsenosť, že mnohé veci sa prejavujú trojako.
Veľká loď – plachetnica – zastavila uprostred mora. Bola ešte dosť ďaleko od súše Južnej Ameriky. Už týždne tu stála na mieste, lebo nedul žiadny vietor, ani ten najmenší. Kapitán bol zúfalý. Posádka hynula od smädu. A v tom v diaľke uvideli sťažeň lode. Bol to parník. Kapitán bez váhania odoslal odkaz: „Potrebujeme vodu. Prosíme o vodu.“ Parník poslal odpoveď: „Spustite nádoby dole, tam kde ste.“ Tento dialóg sa opakoval. Plachetnica nástojčivo žiadala o vodu. Parník odpovedal vždy rovnako. Kapitán v hneve a zúfalstve zišiel do podpalubia. Teraz už niet pomoci. Niet vody.